Dobre klamem. Existuje aj tu. Ale čas na Sardínií sa berie úplne inak a prikladá sa mu úplne iný význam ako to je u nás na Slovensku. Pretože Sardíčania si svoj čas vážia, lebo vedia, že ho treba využiť čo najlepšie.

Poznáte to. V práci toho máte tak veľa, že neviete, do ktorej úlohy sa skôr pustiť. A doma? Doma vás čaká to isté. Treba predsa poupratovať, vyzdvihnúť deti zo škôlky alebo školy, spraviť si s nimi úlohy, navariť, vymeniť žiarovku a opraviť vodovodný kohútik, a popritom myslieť ešte na to, čo musíte podokončovať zajtra v práci. Stres, stres a ešte raz stres.

Čas na zmenu

Aj ja som taká bola. Na všetko som mala svoj diárik, do ktorého som si zapisovala, aké úlohy ma čakajú a čo všetko ešte musím stihnúť. Každý jeden deň bol dopredu naplánovaný, na každý jedeň deň bol vymyslený presný harmonogram. A keď sa náhodou stalo, že niečo sa mi pomenilo, no to ste ma mali vidieť! Najskôr som od zlosti sčervenela, potom od stresu zbledla a v tom okamihu som sa premenila na Usaina Bolta v ženskom vydaní a o pár odtieňov bledšia. Všade som len bežala. Škoda, že ma nikto neocenil žiadnymi olympijskými medailami. Čas na zmenu nastal, ako správne tušíte, po mojom príchode na Sardinku. A veľmi dobrou lekciou boli pre mňa aj naši slovenskí turisti.

Siesta v Taliansku

„Títo Sardínčania, to nič nerobia. Len vkuse samá siesta, samý oddych. To len my pracujeme jak sprostí“. Prvá hláška. No, to ste asi nezažili 40stupňové horúčavy, keď slnko páli ako divé a vy by ste sa zviekli z kože jak had (a ak si počas dňa nedáte nejakú tú sprchu, tak budete ako smradľavý upotený had), len aby ste sa trochu ochladili. Ja som si to vyskúšala a cez ten najväčší úpek som pobehovala medzi našimi turistami. Jasné, ku večeru som padla ako zhnitá hruška do postele s bonusovým darčekom, úpalom. Takže nie, naozaj to nie je sranda.

Ale však už existuje niečo také ako klimatizácia? Áno, existuje, to máte pravdu. Ale nemôžete predsa celé dni stráviť doma, pri zapnutej klíme. V lete je naozaj tak horúco, že je to niekedy až na nevydržanie. Ráno sa zobudíte, teplo. Cez obed peklo. V noci nemôžete spať aj napriek zapnutej klimatizácií, lebo je čo? Áno,teplo. Takto to ide dookola. A môžete vypiť aj hektolitre kávy, to teplo vás „oťapká“. Hlavne po jedle. Ja sa vždy cítim, ako sa vraví, ako „zdochnutý pes“. Čiže z môjho pohľadu je siesta úplne oprávnená. A navyše, nie každý tu má siestu a niektorí Sardínčania pracujú cez obed rovnako, ako pracujeme my.

Leniví Taliani? Áno, či nie?

„Títo Taliani, im sa vôbec nechce robiť, na všetko majú čas“. Druhá hláška. Aj ja som si myslela, že v Taliansku je len samé „dolce far niente“ alebo sladké nič nerobenie. Je však veľmi veľký rozdiel – Talian ako Talian – a z akej časti Talianska pochádza. Existujú veľmi leniví Taliani, ktorým sa naozaj nechce robiť a treba ich do roboty tlačiť a vkuse na všetko čakať. Z mojej skúsenosti sú Sardínčania naopak, veľmi pracovití, a naozaj pracujú veľmi veľa. Sú naozaj mentalitne iní, ako ostatní Taliani z „kontintentu“. Problémom Talianska celkovo je, že všetko je tu pomalé kvôli neskutočnej byrokracií, ktorá tu panuje. A to som si myslela, že Slovensko je horšie. Verte mi, naozaj nie je.

Sardíčania si však nerobia žiadne plány. Berú život tak ako príde. Žiadne časové harmonogramy, žiadne presne naplánované dni kedy, čo, a ako idem robiť. Všetko je tak ako má byť a ak vznikne nejaký problém, Sardínčania sa tým netrápia už týždne alebo mesiace dopredu. Riešia ho vtedy, keď naozaj vznikne.

Rodina ako priorita

Čo sa mne veľmi páči je, že domáci na Sardínií majú určené svoje priority. Vychutnávajú si každý moment, každý západ slnka a všetok čas, ktorý môžu stráviť v kruhu svojich blízkych. Lebo prioritou nie je práca. Prioritou je pre nich rodina, priatelia a samozrejme dobré jedlo. A to si vychutnáte len vtedy, keď bude uvarené s láskou a budete sa oň deliť s ľudmi, ktorých máte naozaj radi. Lebo vtedy chutí predsa najlepšie. To sú tie nezabudnuteľné momenty života, ktoré vám ostanú a na ktoré budete spomínať. Lebo život treba žiť, oslavovať a tešiť sa z neho.

Každý hľadáme nejaký ten zmysel svojho života. A čo ak je zmysel života práve v čase? V určení si priorít, kde a komu darujem to najvzácnejšie čo mám. Akým spôsobom svoj obmedzený čas na tomto svete využijem. Lebo častokrát pre svoju zaneprázdnenosť a nedostatok času nám tie najkrajšie momenty života unikajú a nevidíme ich. Sme sebeckí, lebo nevidíme ani ľudí okolo nás, ktorí potrebujú našu pomoc.

A nie je zmysel života v dávaní? Tak si dobre rozmysli, komu svoj čas daruješ.