Sardíniu by som nazvala krajinou chleba. Jeho konzumácia je vyššia ako konzumácia talianskych cestovín. Skutočne. Existuje tu niekoľko regionálnych druhov chleba, ktoré sa pečú podľa tradičných receptov, ktoré ostávajú roky nemenné a veľa z nich ostáva tajomstvom Sardínčanov. Jedným z najznámejších chlebov na Sardínií je pane carasau.

Carta di musica alebo notový papier

Tento typický sardínsky chlebík sa môže pýšiť aj rôznymi inými menami. Môžete ho nájsť ako: pane carasatu, crasau, pane´e fresa. Všetko sú to sardínske názvy, takže ak chcete Sardínčanov prekvapiť vaším sardínskym jazykom, vezmite si papier a pero a všetky tieto názvy si zapíšte. Ostanú naozaj prekvapení a budú o tom rozprávať všetkým naokolo. Tak, ako o mne rozpráva moja svokra, keď som v začiatkoch mojej taliančiny, na jej otázku, čo najčastejšie jeme u mňa doma, na Slovensku,odpovedala, že pečených psov (pomýlila som si totižto výraz carne = mäso s výrazom cane = pes). To nám teda robím meno.
Sardínsky výraz chlebíka carasau pochádza so slova „carasare“ čo znamená opekať alebo pražiť (taliansky „tostare“). Najznámejším talianskym výrazom pre tento chlebík je „carta musica“ alebo aj „carta da musica“, čo slovensky znamená notový papier. A mne sa tento výraz veľmi páči. Tak, ako sa mi páči jesť tento sardínsky chlieb. A akú má peknú históriu.

Chlieb, ktorý sa konzumuje už tisíce rokov

Tento chlebík v tvare LP platne alebo aj štvorca pochádza z oblasti Barbagia (a zase sme pri bájnej Barbagií). Zaujímavosťou je, že zbytky tohto chleba boli nájdené v predhistorických kamenných stavbách, ktoré sú rozstrúsené po celom ostrove. Nazývajú sa nuragi (nuraghi, nuraghe). Táto skutočnosť značí, že notový chlebík sa na ostrove konzumuje už viac ako tritisíc rokov. Pre zopakovanie, Sardínčania svoje tradičné recepty nemenia a prenášajú sa z generácie na generáciu 🙂

Výroba tohto chleba nie je hračka

Tento chlebík je tenký niekoľko milimetrov a má veľmi dlhú trvanlivosť (minimálne sú to 3 mesiace). Ide o veľmi jemnú a suchú placku, trošku podobnú arabskému pita chlebu. Keď do chlebíka zahryznete, počujete príjemné praskanie. Práve kvôli nemu si vyslúžil aj svoje meno carta da musica. A že je ho príprava je náročná, to vám potvrdzujem, keďže v pekárničke z času na čas pečieme tento chlebík. Z času na čas preto, lebo príprava je naozaj dlhá a na jeho pečenie nevystačí len jedna osoba. Musíme pracovať vždy pekne v skupinke.

Chlebík sa tradične pečie zo semoliny, múky, vody a kvásku. Už som vám niekedy hovorila, že sardínske ženy sú ženy s veľkým Ž? V mnohom ich obdivujem. Hlavne pre ich vnútornú silu, pokoru, štedrosť. Svoju rodinu si chránia ako levice svoje mláďatá a majú úžasné zlaté ručičky, ktoré vám pripravia to najlahodnejšie jedlo. A je jedno, aká je náročnosť receptu. To platí aj pri pane carasau. Tento chlebík je totižto pôvodom pastiersky, a sardínske ženy ho piekli pre svojich mužov, keď odchádzali preč z domu na dlhšie obdobia. Sardínia totižto patrila k chudobným krajinám a ľudia si zarábali ako mohli. Takto chlebík sardínskym mužíčkom pekne vydržal.

Ako sa konzumuje pane carasau?

Ja osobne chlebík milujem trošku zohriaty, pokvapkaný olivovým olejom a soľou. Domáci ho častokrát potierajú paradajkou. To znamená, že prekrojíte paradajku a triete ju o chlebík. Keď ho necháte chvíľku na tanieri, zmäkne. Veľmi často sa tiež namáča do vody a plní sa rôznymi náplňami. Ja osobne ho milujem s čerstvou mortadellou a zeleným listovým šalátom. Niečo na štýl ryžového papiera, ktorý sa používa v Ázií. Niekedy sa pane carasau zvykne ešte raz opiect a vzniká „pane guttiau“.

Zaujímavosť na záver. Chlebík carasau si konečne vydobil svoje miesto v uznávanom slovníku taliančiny „Zingarelli“. Tak čo, ochutnáte ho aj vy?