Dnes, keď som rozmýšľala, o čom vám napíšem ďalší článok, započula som môjho priateľa s niekým telefonovať. Niežeby som chcela načúvať. To rozhodne nie. Ale cez zatvorené dvere som bohužiaľ počula všetko, aj keď som nechcela. A tak sa mi zrodil nápad v hlave. Ďalší článok bude o mentalitných rozdieloch! A keďže je týchto rozdielov viac, rozhodla som sa spraviť sériu článkov. Aby som vám dala čas pochopiť tie rozdiely. I keď ja sama ich ešte stále dobre nechápem 🙂

Áno, rozmýšľate správne. Dnešný článok bude o ukričaných Talianoch a ich gestikulácií (taliansky “ la voce del corpo“ doslovne, hlas tela). Ja osobne pozchádzam síce z mesta, ale skoro celý môj život som prežila u mojej starkej na dedine, takže som bola zvyknutá na kľud a ticho. Aj keď som neskôr žila v uponáhľanej a hlučnej Bratislave, nikdy mi nejak ten hluk nevadil alebo som ho len nevnímala. Až kým som sa nedostala sem.

Emócie von!

Nie je žiadnym tajomstvom, že Taliansko je veľmi hlučná krajina. Južanský temperament kolujúci v žilách Talianov im proste nedovoľuje rozprávať potichu. Možno aj takí Taliani existujú, ale ja som sa ešte s nikým takým nestretla. Emócie sa tu proste vyjadrujú. Slovne a gestami. A čím viac gestikulujete a rozprávate hlasnejšie, tým sú emócie silnejšie. A čo je na tom, že vás bude počuť spiaca babička od vedľa alebo pol ulice? Vy sa tak cítite, tak nech to všetci patrične vedia. Treba to dať proste všetko zo seba von.

 

Hlavne, keď ste napálení jak britva. Treba vrešťať jak pavián! A ak by náhodou niekto nezistil, že to vo vás vrie ako v kotli (no to sa teda nedá nezistiť!) tak použijete aj gestikuláciu. Najlepšie, keď rozhadzujete rukami zo strany na stranu a čím viac nimi rozhadzujete, tým lepšie. Ja osobne sa ešte dakedy čudujem, prečo práve Slovensko a Česká republika zahajujú popredné miesta v tabuľkách úmrtí na infarkt.

Jeden krásny slnečný deň

Doteraz si pamätám na ten deň. Bolo leto, krásne počasie a my sme sa vybrali po celom týždni práce kúpať k moru. A keďže sme si chceli tento deň užiť v pokoji a naozaj si oddýchnuť, vybrali sme si jednu krásnu pláž. Vopred sme si zarezervovali lehátko a slnečník, čo robíme málokedy, ale tentoraz sme spravili výnimku. Nech sme proste oddýchnutí a nech je tento deň naozaj tip-top. Ako som sa len tešila! Pobrala som všetky časáky, ktoré mi doniesli moji slovenskí kamaráti pri návšteve Sardinky. Reku, budem si ja pekne čítať, opaľovať sa, spať a leňošiť.

Nastal deň D a už som ležala na tom pekelne drahom lehátku a vychutnávala si slnečné lúče. Pláž sa pomaly začínala zapĺňať a o nejaké tri rady nižšie od nás sa zložili dva talianske páriky. A v tom môj super oddychový deň skončil! Muži si s pokojom ľahli a oddychovali. A ženy? Tak tie sa začali rozprávať. Resp. jedna začala „rozprávať“ tak, že ju hádam bolo počuť aj na druhú stranu ostrova. Že dnes ešte nejedla, že dáko schudla, mala by ísť niečo robiť so svojou celulitídou. A aká je preplnená táto pláž a piesok je hrozne horúci a mala by si dať nejaký drinčík na ochladenie. A takto pokračovala. Nahlas jak slon.

Moje nervy to už nevydržali, keď začala rozoberať aké spodné prádlo sa páči jej talianskemu ňufkovi (okej, nenazvala ho ňufkom, ale použila podobný výraz). Vtedy som povedala môjmu priateľovi, že buď ideme alebo ja jej ukážem takého slovenského ňufka!

Slovensky v jednej tónine

Keď žijete v cudzej krajine musíte sa prispôsobiť. A zvyknúť si. Lebo Taliani všeobecne sú proste takí. Je to ich mentalita a to ich práve robí unikátnymi 🙂 A tak si postupne zvyknete na to, že ľudia na ulici na seba pokrikujú, klaksón využívajú viac ako brzdový pedál, a aj na to, že keď cestujete v autobuse so skupinkou klebetných sardínskych žien, nepomôžu vám ani sluchátka v ušiach.

Môj priateľ si zase nevie zvyknúť na to, že keď ma počuje rozprávať sa s niekým cez telefón alebo s mojimi slovenskými kamošmi, nevie, či sa teším, či som nahnevaná alebo akú emóciu vlastne vyjadrujem. To jeho, až by som povedala, udivuje. Veľakrát mi už povedal, že my Slováci, stále rozprávame v jednom tóne. A, že kto má chápať, čo chceme povedať? 🙂

Sardínčania verzus Taliani

Na margo celého však musím povedať, že Sardínčania sa líšia od „obyčajných“ Talianov, ako to nazývajú oni. Povahovo. Sú viac pokornejší, konzervatívnejší a možno aj trošičku viac tvrdohlavejší. Viac si vážia rodinu a rešpektujú osobnú zónu. Ale stále sú to Južania a ich temperament sa nezaprie 🙂