Mnohí mi píšete a pýtate sa ma, ako som sa sem dostala, čo sa zomlelo v mojom živote, že ma sem ten povestný, nazvime to vietor osudu, zavial. Rozmýšľala som teda, či pootvoriť dvierka môjho súkromia, ale rozhodla som sa, že vám dovolím trošku nazrieť 🙂

Bol to taký celkom obyčajný, normálny život, ktorý sa uberal vopred nalinkovaným smerom. Takým, ako sa očakáva na mladé dievča mať. Po vyštudovaní základnej a strednej školy som sa rozhodla skúsiť niečo nové. A keďže ja som ten typ, čo zmeny miluje, rozhodla som sa podať si prihlášku na vysokú školu do Bratislavy. Chcela som byť trošku samostatná a vyskúšať si na vlastnej koži aké je to rozhodovať sa sama za seba. Jasné, chcela som byť veľká nezávisláčka.

Bratislava

A tak som teda strávila mojich najlepších 5 rokov na vysokej škole. Iste si dokážete predstaviť, ako vyzerá život na výške. Nebola som iná ani ja, ale neľutujem ani jeden deň. Okej, klamem. Až mi vlasy dupkom stoja, keď si predstavím ako som od rána do večera počítala rovnice, derivovala, integrovala..a nikdy som nič nechápala. Doteraz si pamätám môjho spolužiaka, matematického maniaka, ktorý mi raz povedal, citujem: „Vieš Sissa, no nie je to krásne, keď počítaš rovnicu a na konci ti vyjde výsledok 0?“ Nuž, pre mňa bola jediná krásna chvíľka vtedy, keď som nevidela 0 bodov na skúške.

Medzinárodná spoločnosť, to nikdy!

Po skončení výšky som sa bola prevetrať trochu v Amerike a bolo treba nájsť si prácu. A keďže sa s vami život sem tam zahrá peknú hru, zahral sa aj so mnou. Celých 5 rokov výšky som vravela a každému tvrdila, že ja nikdy nebudem pracovať vo veľkej medzinárodnej spoločnosti, pretože to nie je pre mňa. Áno, hádate správne. Skončila som presne tam. A tak, ako mi vnútorný hlas vravel, že to nie je pre mňa, tak to aj bolo.
Mojím veľkým šťastím v živote je, že stretávam úžasných ľudí, a tých som stretla aj počas práce. To bolo asi jediné, čo ma tam držalo pri živote. Inak som bola mŕtva. Tak vnútorne mŕtva. Cítila som sa ako stroj, ktorého niekto využíva na robenie práce, ktorá ho aj tak nebaví, len preto, aby mi každý mesiac pípla výplata na účte. Videla som mnoho ľudí, ktorí síce zarábali krásne peniaze, ale vnútorne boli nespokojní a nešťastní. Život im utekal pomedzi prsty. Rodinu nahradila kariéra. Morálku nahradili peniaze. Pretvárka namiesto vyjadrenia vlastnej osobnosti. Život v pozlátku. Toto som nebola ja, a preto som si povedala „dosť“. Preč z tohto sveta.

Život je zmena

A preto som si poslala životopis do jednej cestovky. Vzali ma a vybrali destináciu Sardínia. A tak som sa ocitla v hoteli, kde som sa starala o zákazníkov cestovky, trávila s nimi dlhé hodiny rozhovorov, spoznávala krajinu a jej mentalitu. A pomaly sa mi začínala Sardínia vrývať do srdca tak, že som sa do nej zaľúbila. A nie len do nej 🙂

 

Láska ide cez žalúdok

Či to bol osud, neviem. Ale v hoteli, kde som pracovala, som stretla aj môjho terajšieho priateľa. Dobre si pamätám ten deň, keď som ho prvýkrát videla a hneď v okamihu som vedela, že budeme spolu. Zvláštne, že? O tom, ako sa rozprávať so Sardínčanom, keď nevie ani ceknúť po anglicky a vy neviete ani ceknúť po taliansky, nie to ešte sardínsky, si porozprávame inokedy. A keďže láska ide cez žalúdok, môj priateľ, ktorý pečie tie najlepšie koláče, vypekal aj mne (úplne prvú tortu, ktorú mi upiekol, môžete vidieť na fotke, koláčik zase v hlavnej fotke hore). A vypekal tak, že som tu s ním zostala.

La vita é bella

Nakoniec, mám pre vás všetkých malý odkaz. Robte to, čo milujete. Robte to, čo cítite. Aj keď to možno vôbec nebude jednoduché. Čo je v živote jednoduché? Ale vždy je lepšie žiť, ako vnútri umierať. Vždy je lepšie skúsiť ako neurobiť vôbec nič. Tak choďte, zahoďte strach a hľadajte to, čo vás napĺňa šťastím. Život máte len jeden. Tak ho žite. Bude to veľkolepá jazda, ktorá bude stáť za to. Za to vám ručím 🙂