Sardínia. Ostrov azúrovo čistého mora, bieleho piesku, stredomorského jedla. Ostrov, žijúci z tradícií, ktoré sa predávajú z pokolenia na pokolenie, z generácie na generáciu. Miesto, kde náboženstvo zohráva podstatnú a neodmysliteľnú úlohu v živote domácich a kde sa legendy tiahnu celým územím, široko ďaleko. Legendy, ktoré dávajú tajomný šmrnc a čaro tomuto miestu a robia ho ešte zaujímavejším a neopakovateľnejším.
To, že viera a kresťanstvo je v Taliansku numero uno, to je dobre známy fakt. Náboženstvo je jedna z vecí, na ktoré Taliani nedajú dopustiť a hlavne, na ktoré nedajú dopustiť najmä Sardínčania. Viera je pre nich alfou a omegou všetkého. Pomáha im v živote zvládnuť všetky situácie, je pre nich akýmsi oporným bodom. Nádejou, novým začiatkom. Takže ak niekedy zavítate na Sardíniu, nemôžete sa čudovať, keď všade naokolo budete vidieť rôzne obrázky svätých, sošky a krížiky. Ja som úprimne, zo začiatku, z tých všetkých náboženských vecí, obradov, slávností bola mierne zaskočená, pretože som síce vedela, že domáci sú veriaci, ale netušila som, že až v takej miere. Ešte väčší zmätok som mala, keď mi moja obľúbená susedka signora Maria vysvetľovala, ktorá soška je ten aký svätec a aké náboženské osobnosti sú vyobrazené na jej hádam aj 30 obrazoch v dome. Spoločne sme prechádzali jeden po druhom. Signora Maria veľmi nadšene gestikulujúca a opisujúca každú jednu scenériu obrazu a ja už menej nadšená a zaspavajúca. Prebralo ma vždy len jej hlasné zakričanie nového mena svätca na inom obraze alebo soške.
Destinácia Sardínia ako miesto plné legiend
Okrem náboženstva sú však na Sardínií veľmi rozšírené rôzne historické príbehy a legendy, tiahnúce sa ostrovom, ktoré si medzi sebou navzájom rodiny rozprávajú a predávajú sa z generácie na generáciu. Niektoré sú naozaj dychberúce a ja sa častokrát v noci pristihnem, ako nad nimi premýšľam. A preto si aj dnes my porozprávame jednu legendu, ktorá sa tiahne ostrovom. A potom mi poviete, či ste nad ňou v noci rozmýšľali aj vy 🙂
Maschinganna alebo čo vidieť na Sardínií
Legenda, kolujúca po ostrove sa spája s ničomníkom, známym v sardínskej kultúre pod menom „Maschinganna“. Ide o obludu, príšeru, ktorej sardínske meno Maschinganna charakterizuje jeho figliarsku povahu. Traduje sa, že má takú veľkú moc, že sa môže premeniť na zviera, ľudskú bytosť alebo rôzne veci navôkol, pričom je obdarená darom všadeprítomnosti. Žije na vidieku, a práve z tohto dôvodu sú predmetom jeho vtipu pastieri, poľnohospodári a okoloidúci ľudia. Táto príšera však nemôže vstupovať do vidieckych kostolov a do kostolov väčších miest. Prečo? No práve kvôli náboženským symbolom, ktorými sú tieto miesta presýtené, pretože v prítomnosti posvätného alebo požehnaného miesta Maschinganna mizne v bubline dymu, a nemôže sa vrátiť znova na zem po dobu 33 rokov. S touto príšerou sú na ostrove spájané mnohé príbehy a legendy o ľuďoch, ktorí ju stretli a mali tú možnosť ju spoznať. Jedna z najznámejších je o farmárovi Giuseppem a jeho synovi Federicovi.
Starobylá sardínska legenda
Jedného dňa skoro ráno sa vybral muž menom Giuseppe na svoju farmu v sprievode svojho syna Federica. Po ceste stretli mladú ženu, zbierajúcu sedmokrásky. Keď sa však mladá žena otočila, muži neverili vlastným očiam. Špicaté uši, vráskavá koža a dve strašidelne vyzerajúce oči, ktoré na nich upierali zrak ich vystrašili natoľko, že začali od ženy utekať. Asi po pár metroch sa otočili, no po žene ani chýru ani slychu. Vystrašený Federico nevedel, čo sa robí, preto sa spýtal svojho otca, čo za stvorenie to vlastne videli. Otec, vediac o príbehoch o Maschingannovi, povedal svojmu synovi, aby sa nebál a urobil si na čelo znamenie kríža, aby sa táto „vec“ už nikdy nevrátila.
O niečo neskôr, Federico ostal sám doma bez otca, ktorý sa vybral do mesta, a preto požiadal svojho syna, aby kontroloval stádo. Keď Giuseppe odišiel, Federico započul zvuk, pripomínajúci plač dieťaťa, ktorý bol však stále hlasnejší a hlasnejší. Vyšiel von a zrazu zbadal mladého chlapca, ktorý sa celý drkotal od zimy. Ako ho tak videl, uľútostilo sa mu ho, a tak sa Federico rozhodol, že tohto cudzinca vezme k sebe domov, nech sa chlapec trošku pri krbe ohreje, pretože by vonku, v takej zime, isto iste zamrzol.
Federico, zvedavý, sa začal s mladíkom rozprávať, až kým ich v rozhovore neprerušil hluk splašeného stáda prichádzajúci z vonka. V tom momente sa vrátil aj Giuseppe, ktorý si tiež nepokojné stádo cestou domov všimol a vytušil, že sa deje niečo zlé. V momente, ako vstúpil do domu, mu padol zrak na cudzina, sediaceho a trasúceho sa pri krbe. Federico otcovi vysvetlil, že mladík sa stratil, a preto ho vzal ku nim domov. Giuseppe, šípiac nebezpečenstvo, sa okamžite pozrel na nohy mládenca, strhol mu špinavé handry, ktoré mal okolo nich omotané a čuduj sa svete! Namiesto nôh sa zjavili paprče pripomínajúce lopaty. Príšera sa však hneď zľakla a utiekla preč.
30 rokov alebo koniec príšery na ostrove
V nasledujúcich dňoch mal Federico obrovskú horúčku. Giuseppe vedel, že to bol príznak a dôsledok stretnutia sa s Maschingannom, vrtošivým diablom. Preto sa vybral hľadať na rybník liečivú bylinku, ktorá by pri namočení do vína a recitovaní modlitieb vyhnala synovu chorobu. Pri rybníku stretol elegantného pána v obleku. Hneď vedel, že sa jedná o diabla. Schmatol ho, zviazal, odvliekol na najbližší kopec, mohutne sa rozpínajúci pri cintoríne, z ktorého bolo vidno na kríž a recitoval rôzne modlitby. Postupne sa telo začalo rozpadávať a miznúť až kým sa úplne nevyparilo. Vo vzduchu už ostal len zápach síry a popol po príšere. Šťastný Federico sa vrátil domov, kde našiel svojho syna vyliečeného, hrajúc sa s kamarátmi z blízkej dediny. Od vtedy mali Federico a Giuseppe na 30 rokov znova pokoj od tejto príšery.
A čo sa stalo po 30 rokoch? To nik s určitosťou nevie. Po ostrove však znovu kolujú legendy a príbehy ľudí, ktorý sa vraj s týmto vrtošivým diablom stretli. Preto dávajte pozor ak navštívite ostrov aj vy. Mohli by ste potvoru menom Maschinganna stretnúť. Ale nebojte sa, stačí, keď si vezmete so sebou krížik na ochranu, a táto vrtošivá príšera sa k vám ani len nepriblíži 🙂