Práca ľudských rúk a tradičné povolania alebo ži a nechaj žiť

Sardínia, krajina pastierov a tradícií. Kde na každom kroku môžete vidieť pasúce sa stáda oviec a kôz a naokolo pobehujúcich psov sprevádzajúcich svojich pánov, pastierov. Miesto, kde sa tradičným povolaniam, ktoré sa v súčasnosti považujú za „nemoderné“ ešte stále prikladaná úcta a rešpekt, ktoré sa bohužiaľ v súčasnom svete vytrácajú.

Na túto tému som si už dlhšie brúsila zuby, ale nejako som ju stále odkladala. Rozhodnutie napísať tento článok padlo v deň, keď som si mala ísť po moju každodennú nádielku čerstvého ovčieho mlieka ku Claudii, silnej, temperamentnej sardínskej žene, ktorá v našom mestečku vyrába tie najlepšie ovčie syry a po ktorých konzumácií sa ešte dva dni zalizujem. Keď som videla s akou láskou a úctou sa stará o svoje ovčie stádo, tú hrdosť a spokojnosť, keď vám môže dať výsledok práce jej rúk, v tom momente mi bolo jasné, že nastal čas napísať tento článok. Lebo Claudia je naozaj pyšná na svoju prácu podobne ako sú na svoju prácu pyšní ostatní Sardínčania.

Politik, manažér a pekár

Môj priateľ je cukrár, ktorý si založil pekárničku, kde pečie okrem sardínskych koláčov aj typický sardínsky chlieb. Toto je moja odpoveď na otázku, aký druh povolania vykonáva môj sardínsky priateľ. Reakcie ľudí sa však veľmi líšia. A ja som sa už naučila pozorovať zmeny tváre ľudí po mojej odpovedi. Na základe nich hneď viem, čo si ktorý dotyčný o danej veci myslí.

Najčastejšie reakcie vyzerajú nasledovne. „A ten tvoj priateľ pekár, to akože v tej pekárni pečie chlieb? A to ako v súčasnosti vynáša?“ Alebo: „Preboha pekár? No pre Kristove rany“. Niekedy zvyknem hodnotiť aj stupeň „vypľaštenia“ očí a stupeň otvorenosti úst. A obvykle aj nesúhlasné a nadradené pokyvkávanie hlavou v štýle: „Že pekár“. Nuž, povolania ako pekár, pastier,obuvník, upratovačka, stolár a ďalšie, nie sú také príťažlivé ako byť politikom bankárom, manažérom alebo lídrom veľkej spoločnosti.

Radosť z každodennej práce

Ale to, čo je možno pre niektorých nepríťažlivé je pre iných nielen zdrojom ich obživy ale aj zdrojom ich šťastia a každodennej radosti z poctivo odvedenej práce. Tak ako sa teší aj môj priateľ, keď môže vyčariť úsmev na tvárach ľudí s poctivo urobeným semolinovým kváskovým chlebíkom. Podobne ako Francesco, ktorý vám zase prinesie ten najlepší kúsok mäsa z domáceho chovu, po ktorom sa oblizujete ešte celý deň. Alebo taký Oscar, ktorý chodí do hory orezávať drevo stromov, aby z nich potom mohol vyrábať korok a výrobky z neho. Giovanna, ktorá každý deň, skoro ráno, chodí dojiť kravy, aby neskôr z mlieka mohol Franco vyrobiť tú najlepšiu mozzarellu, ktorú vám Sabrina s úsmevom a zadosťučinením naservíruje na teplej, voňavej pizzi.

Zožratá panda alebo nepolepšiteľný Igor

Všedné povolania? Alebo sme to len my a náš pohľad, ktorý ich robí všednými? A nie je život o robení vecí, ktoré nám dávajú zmysel a napĺňajú nás šťastím rovnako ako napĺňajú šťastných aj ostatných ľudí okolo nás? Takže všetky tieto možno pre niekoho nevšedné a nezáživné povolania tu pre mnohých domácich znamenajú celý ich svet a tešia sa ako malé deti keď môžu svojimi výrobkami potešiť ostatných. A koľkokrát sa teším aj ja. Už mám doma peknú zbierku od ručne vyrábaných nožov, cez štrikované ponožky, domáce zaváraniny a džemy a mala som aj super infantilnú pandu v tvare kľúčenky, z ktorej som sa tešila ešte týždeň potom ako som ju dostala. Bola som šťastná ako malé dieťa. To, že moje nadšenie spľaslo v deň, keď mi ju s prepáčením zožral náš pes Igor ani nejdem rozprávať. Ani o tom, že som ju o deň neskôr našla v rozloženom stave, a k tomu, ako darček, celú noc kňučiaceho Igora, zvíjajúceho sa bolesťou brucha. To tak, maškrtný sardínsky pes. Na druhý deň mu už bolo tak dobre, že keby mohol, tak by zožral aj dve ďalšie pandy.

Život, náš učiteľ

Ja som sa na tomto čarokrásnom mieste už mnohému naučila. A medzi jednu z hlavných vecí, ktoré sa tu učím, je vážiť si pot ľudskej tváre a prácu ľudských rúk. Nesúdiť, lebo to my ľudia často robíme. Lebo mnohokrát pre peniaze a preto, aby sme sa mali dobre sedíme niekde v kancelárií na mieste, ktoré sa nám nepáči, aj keď podvedome vieme, že tam nepatríme, hladkáme si naše ego rôznymi nálepkami titulov a super znejúcich názvov pracovných pozícií len preto, aby sme boli v očiach iných považovaní za niekoho hodnotného. Nepočúvame volanie nášho srdca, ktoré sa nám celý čas snaží našepkať, čo by si prialo. A nejako strácame zmysel života. Uteká nám pomedzi prsty.

Takže robte to, čo vás napĺňa štastím a spokojnosťou. Niekomu stačí záhradka, niekoho baví hrať sa s cestom, inému zase stavanie lego stavebníc. Každý sme iní a každý vidíme svoj zmysel v niečom inom. Všímajme si viac ľudí navôkol, dávajme a žime tak, aby sme sa mohli s čistým svedomím pozrieť na seba v zrkadle. Alebo sa môžete nechať inšpirovať tak, ako som sa nechala inšpirovať aj ja pesničkou Michala Jacksona, ktorej časť textu znie: „Ak chceš zo sveta urobiť lepšie miesto, pozri sa sám na seba, a potom urob zmenu. Musíš to zvládnuť, dokým máš ešte čas“. Takže ho využime, aby tu niečo po nás ostalo.

Komentujte

avatar
  Subscribe  
Upozorniť na