Poznáte tie náročné dni, keď domov prídete ako sa vraví, ako zbitý pes, a najradšej by ste sa zvalili do postele a ostali tam až do nasledovného dňa? Veru, takéto dni poznáme asi všetci , a asi mi dáte za pravdu, že nepatria k tým obľúbeným. Preto sem-tam, po takýchto náročných dňoch si zavše treba aj „dobiť baterky“. A viete, ako si ich často dobíjam ja? Počúvam taliansku operu. Naozaj. Nesrandujem.
Taliansko a opera. Niečo tak fondamentálne, a tak späté s touto krajinou ako so Slovenskom halušky. Žáner, ktorý nie je ľahké pochopiť, a preto buď ľudia operu milujú alebo ju naopak, vôbec nemusia. Pre mňa osobne je tento štýl niečím, čo ma už od mala fascinovalo tak, ako ma fascinovala pompéznosť operných sál a celá akási zvláštne tajomná atmosféra, ktorá sa niesla celým operným predstavením. Kto by to bol povedal, že o pár rokov sa naozaj ocitnem v Taliansku, ešte viac preniknem do jej hĺbky, a práve prostredníctvom opery lepšie pochopím históriu Talianska, a celkovo, taliansku mentalitu. Dnes, myslím, že môžem s čistým svedomím povedať, že chápem, prečo samotní Taliani nedajú na operu dopustiť, prečo je súčasťou ich kultúry a je s nimi tak veľmi spätá. Preto som sa rozhodla načrieť trochu do jej histórie ( i keď veľmi oklieštene) a na jej zrod, aby ste i vy aspoň na malú chvíľku uzreli jej krásu, ktorú v sebe nesie. A možno, raz, niekedy, sa stretneme na nejakom tom opernom predstavení.
Talinaska Florencia a opera
Prenesme sa teda do nádhernej talianskej Florencie, ktorá patrila k jednému z najbohatších talianskych miest a do paláca grófa Giovanniho Bardiho (Giovanni de´Bardi) . Tento taliansky šľachtic, hudobník a spisovateľ bol zakladateľom slávnej „Florentskej cameraty“, skupiny neskororenesančných talianskych hudobníkov, intelektuálov a básnikov, ktorá sa usilovala o akési obnovenie a oživenie starogréckej hudby a antickej drámy. Základom diel týchto talianskych hudobníkov sa stáva „stile rappresentativo“ (recitatívny spev). Ide o spev, kedy sa text prednáša v malých intervaloch a je doprevádzaný hudbou. Hudba, totiž, v tomto prípade, napomáha vyjadriť a správne pochopiť obsah textu, preto sa tiež prechádza k jednoduchej, hlasnej hudbe – monódii.
Dafné, prvá najstaršia opera
No, a tu sa, pomaličky ale isto, už konečne dostávame k najstaršiemu a prvému napísanému dielu v tomto štýle a prvú skutočnú operu. Bola ňou slávou opradená Dafné (zhudobenie básne Ottawia Rinucciniho), ktorú napísal taliansky spevák a hudobný skladateľ Jacopo Peri, ktorého tiež prezývali „Il Zazzerino“ (Dlhovlasý). Táto opera bola prvýkrát uvedená na svetlo sveta okolo roku 1597/1598 . Dafné, z ktorej sa nám dochoval len zlomok, je príbehom o láske a zamilovaní sa Apolla do víly Dafne, ktorú jej matka, bohyňa zeme, zo strachu, premení na vavrínový strom. Nuž, niet sa preto čo čudovať, že Taliani sú na svoj taliansky jazyk, vlasť,domovinu a históriu právom pyšní a s hrdosťou sa hlásia ku svojej krajine. Pretože prvá skutočná opera, to nie je len tak hocičo.
Avšak úplne prvou dochovanou, a ďalšou Periho operou je „Eurydika“. Tá sa prvýkrát hrala v slávnom florentskom „Palazzo Pitti“ pri príležitosti svadby Márie Medicejskej a Henricha IV. Zaujímavosťou je, že Periho Eurydika je nielen prvou dochovanou operou, ale vraj aj prvou operou, o ktorej je sa hovorí, že sa pri nej diváci nudili k smrti. Nuž, to môžeme povedať aj o mnohých dnešných divákoch sledujúcich operu, ktorých sem tam unudené výrazy pozorujem, a tajne sa na nich zabávam.
Taliansko, to nie je len divoký ostrov Sardínia
Florentská opera sa veľmi rýchlo šírila. Dostala sa tak do Ríma, Neapolu a Benátok. V Ríme sa rozvíjala v tzv. Rímskej opernej škole, pričom jedným z najvýznamnejších tvorcov rímskej opery bol Emilio De Cavalieri. Ten sa považuje a patrí medzi najgeniálnejších a najtvorivejších autorov svojej doby, no a niektorí ho považujú aj za prvého ozajstného skladateľa opery. Stál taktiež pri zrode benátskej opery, za ktorej vznik sa považuje práve otvorenie prvého operného divadla v San Cassiane. Toto pôvodne súkromné divadlo bolo postavené v 17. storočí neďaleko slávneho mosta „Ponte di Rialto“. Presne toho, ktorý ako jeden zo štyroch benátskych mostov vedie cez najhlbší benátsky kanál v tvare písmena S, Canal Grande.
Buffa i iné talianske zaujímavosti
Benátska opera dala akýsi základ neapolskej opere. Neapol, hlavné mesto talianskeho regiónu Kampánia, ktorého historické centrum je zapísané do zoznamu „Svetového dedičstva UNESCO“, v tej dobre patril medzi mimoriadne živé centrá kultúry. Rozvíjala sa tu nielen hudba, ale aj „neapolská maliarska škola“ a v oblasti hudby sa nám tu nám rozvíja aj „libreto“, podklad pre skladateľov opery. Hlavným zakladateľom neapolskej opernej školy bol barokový skladateľ Alessandro Scarlatti. No a ten je preslávený svojimi 115timi operami a nebol by to Talian keby sa nedostal pred svoje meno nejaké to „naj“. Takže tento skladateľ sa stal najplodnejším operným skladateľom všetkých čias. Pretože je škoda, keď nevyužijete váš talent a vyjde ako sa vraví „na zmar“.
Opera sa nám ďalej rozvíja (jej najväčší rozkvet dosahuje v období romantizmu), prechádza ďalšími vývojovým stupňami (napr. verizmom, Giacomo Puccini) a pomaly nadobúda čoraz väčšiu slávu. No a neboli by to Taliani, keby vám nepripomenuli, že v Taliansku sa zrodila aj spievaná komédia „buffa“, ktorá zveličovala komické rysy ľudských postáv.
Ak ste milovníkom Talianska, talianskej kultúry a histórie tak, ako aj ja, určite na vašej dovolenke alebo potulkách touto krajinou nevynechajte taliansku operu. Len sa pokojne posaďte, zavrite oči a nechajte sa unášať svetom tónov, farieb a umenia. A aspoň na malú, maličkú chvíľku si vychutnajte prítomný okamih a život so všetkými jeho krásami. A nezabudnite počúvať. Nie ušami, ale srdcom. A uvidíte, že v ňom opera už navždy zostane 🙂