K tomuto článku som sa ako sa povie „dokopávala“ naozaj dlho. V hlave mi už naozaj nespočetne veľakrát skrslo mnoho myšlienok na jeho napísanie, len akosi neprichádzal ten správny moment na to, aby som všetky tieto myšlienky dala aj na papier. Pretože niektoré články sa píšu naozaj ľahko, no a potom sú tu také, nad ktorými musíte rozmýšľať viac ako zvyčajne, a nie vždy máte náladu na ich napísanie.

Tak nejako to bolo aj s týmto článkom. Myšlienka na jeho napísanie vznikla v čase, keď som sa už nejaké to obdobie nachádzala u nás na Slovensku a pozorovala som ľudí okolo seba. Myslím, že každý jeden človek, ktorý sa po určitom období vráti do svojho rodného kraja vníma rozdiely v mentalite, iný spôsob fungovania života, a hlavne, iný spôsob zmýšľania ľudí. Pretože každá mentalita a každá národnosť má svoje špecifické zvyky a tradície, iný životný štýl, spôsob výchovy detí až po rozdielne zásady stolovania a hygieny (áno, áno v Taliansku len málokedy chápu, ako my Slováci môžeme existovať bez „bidetu“, pretože oni si svoj život bez tejto vymoženosti nevedia predstaviť, a myslím, že majú celkom traumu, keď prídu do krajín, kde toto slovo poriadne nie je ani v slovníku národa nie to ešte v kúpeľni).

Talent alebo keď nám šťastie uniká

A čo bolo tou vecou, ktorá mi „bila“ do očí hneď po mojom návrate ,nad ktorou som toľko rozmýšľala, a ktorú som akosi nevedela, a doteraz ani poriadne neviem pochopiť? Myslím, že by sa to dalo správne vyjadriť a opísať ako „mrhanie talentom“. Tým talentom, ktorý sme dostali do vienka zadarmo, no akosi sme zabudli na to, že keď ho nebudeme rozvíjať a pracovať na sebe, ten talent z nás už nik nevyhrabe späť a my ho ako sa u nás vraví, sami v sebe zadupeme. Pretože nemáme čas, však doba je rýchla, kedy by sme to ešte aj stíhali. A čo peniaze? Z kade ich akože máme zobrať? Sme tak zahltení povinnosťami, kúpou tých najvymakanejších a najnovších telefónov na pridávanie selfie fotiek a príbehov z nášho života na sociálne siete, televíziou a štúdiom najnovších módnych trendov, že nemáme čas ani na stretnutie s priateľom, kde to ešte na nejaké rozvíjanie nášho talentu, ktorý si častokrát ani neuvedomujeme, že máme.  Lopotíme sa za materiálnymi vecami a popritom hľadáme zmysel života, ktorý sa nám akosi nedarí nájsť.  Staviame naše šťastie nad všetko a pritom zabúdame, že nie sme na tomto svete sami a to šťastie nám akosi uteká pomedzi prsty.

Sardínia, kde ísť alebo akou cestou životom sa vybrať

Viete, ako žijú Sardínčania? Veľmi jednoducho. Sú nielen spätí s prírodou, ktorú nadovšetko milujú, ale hlavne, sú spätí sami so sebou a robia veci, ktoré robia šťastnými nielen ich samých, ale aj ľudí okolo nich. Sú vedení k tomu, aby rozvíjali to, čo im bolo dané zhora ako niečo, čo im bolo dané darom, ktorý sa má stať požehnaním nielen pre ich vlastné, osobné šťastie, ale hlavne pre šťastie druhých, aby vo svojom živote niečo po sebe zanechali a napĺňali tak Boží plán. Pretože ako som už mnohokrát písala, domáci Sardínčania sú veľmi pobožný národ. Národ, ktorý stavia Boha na prvé miesto vo svojom živote a Boha hľadá v prvom rade v sebe. A možno že, aj keď častokrát nerozumejú ceste, po ktorej majú kráčať, s dôverou na ňu vykročia, pretože ich vlastné vnútro im našepkáva, že aj keď cesta po ktorej sa vydali, nebude najľahšia, ale bude tou cestou, ktorá ich dovedie, ako píše môj obľúbený Paolo Coelho, na naplnenie svojho „osobného šťastia“.

Preto tu na ostrove môžete vidieť Ricarda, ako s láskou každé ráno vyháňa svoje ovečky aby ich Monica mohla podojiť a vyrobiť ten najlepší ovčí syr na svete, pretože v jeho výrobe sa naozaj našla. Ako Francesco, už od útleho detstva, skoro ráno odchádza do svojej pekárničky, aby mohol vyrobiť ten najvoňavejší  chlebík na celom ostrove, pretože dennodenne študuje, a skúša, ako ho upiecť čo najlepšie aby ho Giacomo mohol čerstvý priniesť svojim štyrom deťom a manželke, ktorá štrikuje detské hračky nielen pre svoje deti, ale aj pre ostatné sardínske „bambina“ , ktoré ju zbožňujú.

Keď treba prekročiť svoj tieň

A čo vy? Čo je tým, čo vás napĺňa? Čo je tým „pokladom“, ktorý vám bol daný? Že nemáte žiadny talent? Ale veruže máte, tak ako ho majú všetci. Stačí len na malú chvíľku zavrieť oči, stíšiť sa a počúvať, to, čomu sme dali pomenovanie srdce.  Ono bude vaším kompasom a najlepšie vám napovie. Stačí len počúvať, pretože hovorí tichým hláskom a pre hluk sveta ho častokrát nemôžeme počuť.  A potom už len stačí, ako sa spieva v jednej z mojich najobľúbenejších piesni „ísť za šťastím“. Nielen tým svojim vlastným, ale aj šťastím tých druhých. Pretože by bola veľká škoda pre nás všetkých, keby ste to, čo v sebe máte nechali ležať len tak prachom. A ja vám budem na vašej ceste z celého srdca držať palce, aby ste prekročili svoj vlastný tieň a šli za šťastím 🙂