Pizza. Voňavá a chuťou výnimočná. Každým jedným sústom pripomínajúca Taliansko, nespútanú južanskú kultúru miešajúcu sa s bezstarostnou atmosférou podčiarknutou šumom mora, vôňou rýb a krásou talianskych mužov a žien.

Áno, aj toto je Taliansko. Symbol kvalitnej stravy, najpoužívanejšej a najobľúbenejšej kuchyne sveta. Pri slovách pizza a Taliansko si každý predstaví niečo iné. Vo mne toto slovo evokuje návrat do môjho detstva, do časov letných dovoleniek, počas ktorých sme s mojou rodinou navštevovali rôzne krajiny a vychutnávali si ich miestne špeciality. Ženám možno skrsne myšlienka na romantickú večeru pri šume mora, na opáleného, nahodeného a vášnivého Giovanniho s ružou v ruke, ktorý sa kochá a vychutnáva si vašu krásu každým svojim pohľadom a nešetrí chváľami na vašu adresu. Mužom zase pri slove pizza napadne futbalový zápas Neapolu s pivom v ruke a v chladničke s ďalšími, futbalovú zábavu podpornými alkoholickými nápojmi (ženy, už sa rozplynul romantický obláčik na krásneho Giovanniho?)

Pizza cesto, pizza italiana

Nuž, ale zahoďme naše predstavy a poďme naspäť k pizzi. Tá pravá talianska je tenká takmer ako list papiera a má chrumkavé okraje. A že Taliani si na kvalitu svojej pizze potrpia, to vám garantujem. Žiadne hrubé cesto, zlý paradajkový základ, nesprávne použité suroviny. Všetko musí byť perfektné. Sardínčania sú všeobecne hákliví na zle vykysnuté cesto s gumovou konzistenciou. Pretože takáto pizza vám potom dlho kvasí v žalúdku, zle vám trávi a namiesto potešenia z dobrého jedla odfukujete v posteli ako prežratý kôň s fľašou vody na nočnom stolíku. Tak ako odfukoval aj môj Efi, ktorý prvýkrát na večeri v slovenskej kolibe najskôr zjedol bochníkovú cesnačku potom halušky (z ktorých odjedol asi štvrťku) a už som len celú noc počúvala ako ochkal a jajkal, a odgrgoval. Že môj oco zjedol celú svoju porciu cesnačky a halušiek a dojedol aj tie Efiho, pričom to všetko ešte zapíjal veľkým pivom, tak o tom počúvam už asi dva roky neustále. Môj oco sa stal pre Efiho niečím takým ako je všeobecne pre mužov Superman alebo Batman. V tomto prípade to asi bude Zožeremvšetkoman.

Trošku histórie

Pizza má naozaj dlhú tradíciu. A Taliani sú na ňu aj právom hrdí. Úplne prvým základom pizze boli už praveké kvasené placky. A viete kde sa našla najstaršia kvasená placka? Našla sa pred 7 000 rokmi práve na Sardínii a položila základy prvej pizze. Najstaršie pizze nemali vôbec žiadne náplne a boli potreté len olejom a cesnakom. Prvý zdokumentovaný výskyt slova pizza sa datuje už okolo roku 1000 v okolí Neapolu. V miestnom dialekte znamená „tlačiť alebo ťahať“. Toto prístavné mesto na juhu Talianska sa okrem mafie, futbalu a Mareka Hamšíka považuje aj za mesto, kde vznikla tá najznámejšia pizza, pizza Margherita. Tá podľa legendy vznikla na konci osemdesiatych rokov 19.storočia, kedy kráľovná Margherita Savojská navštívila Neapol spolu so svojím manželom Umbertom I. Na jej počesť pripravil neapolský pekár Raffaele Esposito pizzu vo farbách talianskej vlajky. Červenú farbu symbolizovali paradajky, bielu mozzarella a zelenú bazalka. Pizza sa tak páčila, že dostala pomenovanie práve po kráľovnej Margarite. Táto pizza je dodnes najpredávanejšou pizzou na zemi.

Fast food pizza a kalórie?

Že vám evokuje pizza rýchlu fast food americkú stravu? Áno, súvisí to s jej históriou. Postupne ako sa pizza dostávala do celého sveta, dorazila aj do Spojených štátov. Tu sa samozrejme „zamerikanizovala“ a prispôsobila sa veľmi dobre známemu americkému fast food štýlu, kedy sa namiesto tenkej placky začala robiť placka hrubá a začali sa používať dovtedy nepoznané ingrediencie. Dôraz na kvalitu surovín a celkovo prípravy pizze sa obmedzil a do popredia vstúpil jeden veľký motivačný faktor – zisk. Tým pádom zisky sa zvyšovali na úkor kvality pizze vrátane čerstvosti surovín. To využili veľké potravinárske firmy, ktoré našli dieru na trhu a začali ponúkať rôzne polotovary mrazenej pizze.

Veru tu na Sardínií by vám takúto americkú pizzu nezjedol ani jeden Sardínčan. S horkokrvnosťou, ktorá im koluje v krvi, by vám za takýto „nepodarok“ aj pekne vynadal. Prinajlepšom. Lebo pizza musí byť pizza a musí predsa spĺňať určité kvalitatívne parametre. Nie nadarmo Taliani vyvíjali úsilie aby sa pizza dostala na zoznam UNESCO. Bolo to práve preto, aby svoju národnú špecialitu ochránili pred fastfoodovými gigantmi či smernicami EÚ. A ako sa tešili, keď sa im to podarilo.

Pizza na Sardínií, la pizza sarda

Aj Sardínčania milujú pizzu. Musím však upozorniť, že ju nejedávajú každý boží deň na obed aj večeru, ako som si aj ja spočiatku myslela. Aj tu platí staré, známe, sardínske, všetko s mierou. Takže raz za čas si domáci veľmi radi pochutnajú na dobrej pizzi, ku ktorej radi popíjajú svoje sardísnke pivo Ichnusa. Veľmi obľúbenou pizzou popri tých klasických, je pizza s domácim ovčím syrom pecorinom a so „salsiccia sarda“ (sardská klobása), divoká špargľa alebo pizza s nakrájanými vyprážanými zemiakmi na vrchu. Tá je moja obľúbená. Ja viem, zemiaky a pizza. Ani mne sa to nepozdávalo. Ale poviem vám je to skvelá kombinácia.

A pozrite, aké malé pizze sa tu konzumujú. Nazývajú sa pizzette a vyrábajú sa z lístkového cesta.

V našej pekárničke najviac chutia pizzete s kaperami a ančovičkami, párkom, alebo len samotné s paradajkovým pretlakom. Pečieme ich čerstvé každý deň a poviem vám, idú ako teplé rožky. Už len musíte prísť a ochutnať. A nielen pizzette ale aj samotnú pravú taliansku pizzu. Som si istá, že si budete pochvaľovať a s chuťou pomľaskávať.